Vodopád má 100 metrov, najlepšie je dostať sa až úplne pri miesto, kde dopadá mohutným nárazom. My sme sa rozhodli využiť loďku a dostať sa ešte bližšie a trochu sa ovlažiť. Bolo možné sa vo vode aj vykúpať, ale s tým sme akosi nerátali a tak sme neboli na to pripravení. Na mieste sa nachádzali reštaurácie a malý miestny obchodníci či deti predávajúce oregano, ktoré nám boli v pätách celú cestu. 

Dostávame sa na miesto, kde žijú makaki berberské, teda jednoducho opice. Mohli ste sa s nimi pofotiť a čo bolo najhlavnejšie, neboli nijak priviazané k svojmu pánovi. Boli to voľne žijúce tvory, pravdaže už akosi zvyknuté na turistov. 

Cestou domov sme všetci zaspali a zobudili sa opäť v rušnom starom meste Marakéšu. Tentokrát už bez veľkých ruksakov, ktoré pútali pozornosť na desiatky metrov. 

Už to nieje ako včera. Už sme si ako tak na ten rušný život domácich zvykli.

Lúčime sa s našim šoférom a opäť sa stretávame na streche s domácimi majiteľmi hostelu Kasbah, ktorý nás zahlcujú otázkami ako sa nám páčil výlet. Z moslimských mešít sa  ozývajú modlitby. Intenzívnejšie ako po iné dni, keďže je ramadán. Už aj na to sme si zvykli.