V prvom momente som myslel, že sa ďalšieho rána nedožijem. Dorazili sme do starého mesta Marakéšu

PRÁVE ČÍTAŠ BLOG Z MAROKA: DEŇ PRVÝ

Za nami krásny let ponad európske metropoly. Pilot sa nám celú cestu prihováral a nad španielskou Malagou zahlásil: And now, direction Africa ( A teraz, smer Afrika) a celé lietadlo v zápätí zmenilo smer. Bol to perfektný pocit, kedže som vedel, že o pár hodín ma čaká viac ako týždeň dobrodružstva.

Teplo mi dalo facku hneď pri vystupovaní z lietadla na marockom letisku Menara. Meníme naše euráče za dirhami (tu sa to na letisku oplatí) a vyrážame si po štvorhodinovom lete konečne zapáliť jednu cigu a vymyslieť ako sa dopraviť na naše prvé ubytovanie. 

Taxi službou nám to prišlo ako najlepšie riešenie. Chcelo to chvíľu času kým sme vyjednali a dohodli sa na cene, za ktorú nás bude pán, oblečený v tradičnej bielej djellabe, ochotný zaviesť na určené miesto. Tým miestom je staré mesto.

Marakeš sa delí tak ako väčšina miest na nové a staré mesto. Naše prvé ubytovanie sme si zajednali v starom meste, kedže sme chceli byť čo najviac v tom pravom domácom prostredí. 

To sme ešte netušili, že sa budeme báť výjsť von na ulicu a kúpiť si základné potraviny.

Vystupujeme z taxíka a hneď na nás vyskočí asi 15-ročný chlapec, ktorý sa pýta kam smeruje naša cesta. Už dopredu sme vedeli, že taxikár dal chlapcovi vedeť, že prídu turisti, na ktorých si môže zarobiť. Chcel nám ukázať cestu na miesto, kde sme boli ubytovaní. Pravdaže nie zadarmo. 

Na ulici sa nachádzali iba muži, bolo ich tam nespočetné množstvo a to podotknem, že bol pracovný deň. Všetci na nás hľadeli a nám hlavou behali myšlienky všetkého druhu. Nájdime rýchlo naše ubytovanie a zatvorme za sebou dvere. Na chrbte som cítil pohľady všetkých miestnych občanov. Ulicou sa niesol strašný zápach. Mäso viselo v tých horúčavách vonku na priamom slnku a spokojne ho obletovali muchy z každej strany. Tu by sa pracovníci  slovenskej hygieny, verte či nie, chytali za hlavu.

Sme tu ku*va správne ?

Vyzerá to tak, že nie sú zvyknutí na natáčanie a fotenie. Niektorí nám dokonca ukazujú prostredník a tým beriem na vedomie, že bude asi lepšie ten iPhone strčiť do vrecka. Dokonca aj ten malý dotieravý chlapec nás chcel oklamať a zobrať nás k nášmu ubytovaniu dlhšou trasou. Netušil, že naše Google mapy ukazujú aj kratší smer a tak sme sa ho ako tak striasli.

Vchádzame do dverí nášho hostelu, kde prechádzame hneď do malej vestibuly. Je to typické marocké ubytovanie nazývané riad. 

Konečne sme sa cítili bezpečne. 

Po ubytovaní sa do izby, od ktorej sme nemali ani len kľúč sme si uvedomili, že už nás asi nič neprekvapí.

Sedíme na streche nášho hostelu a dávame si do súvislosti čo sme pred chvíľou zažili a upokojujeme sa, že to bol len prvý dojem z neznámeho. No aj tak sme zostávali na hostely a bližšie sa spoznávali s ľuďmi, ktorí tam žijú. Chalanisko z Poľska či z Paríža, ktorí sa tu udomácnili a plán návratu domov majú v nedohľadne. Je to len ďalšia vec, ktorá nás utvrdzovala k tomu, že to nemôže byť až tak nebezpečné. 

Pri šálke teplého čaju dohadujeme zajtrajší deň. Chceli by sme ísť na vodopády Ouzoud. Netrvalo dlho a ochotní domáci  sa nám snažia zohnať vodiča. “Ráno 7:00 vyrážate, buďte pripravení” oznamuje jeden z domácich. Ten, ktorý je aj najviac výrečný. Snažili sme sa ho naučiť pár našich slov a on zas tých arabských. Veruže nie je to ľahký jazyk. Sedeli sme a kecali až do momentu, kedy nás zmohla únava.

Začína sa mi tu páčiť. Snáď prežijem túto noc a všetok divný pocit zmizne. Verím tomu, pretože zajtra nás čaká výlet na vodopády. 

TRIP NAPRIEČ MAROKOM MÁ 8 ČLÁNKOV

0 0 hlasovanie
Hodnotenie článku
0 Komentáre
Inline Feedbacks
View all comments

Zdielať článok

Instagram

Najnovšie články

Facebook

Moje promo kódy

© SrdcomDobrodruh - Všetky práva vyhradené
0
Chcem napísať komentár x
()
x